Prvá pomoc - ako predchádzať zraneniam pri bazéne
V poslednej dobe sa čoraz častejšie hovorí o poskytovaní prvej pomoci a zároveň pribúdajú prípady úrazov pri bazénoch. Ziaľ niektoré nehody končia aj tragicky.
Na školách chýba osveta o podaní prvej pomoci, prvý krát sa s ňou veľa mladých stretáva často až v autoškole, kde je takýto kurz povinnou súčasťou. Je to však chyba. ľudia by sa mali s touto témou oboznamovať už v detstve, obzvlášť, ak sa zaoberáme situáciami, ktoré môžu nastať vo vodnom prostredí.
Deťom chýba predplavecká príprava, ktorá bola kedysi bežnou súčasťou už v materských školách. Pokračovať by mala povinným základným výcvikom na základných školách a zdokonaľovacím výcvikom na stredných školách. Predchádzalo by sa tak možným úrazom, nehodám, panike či utopeniu detí aj dospelých. Plavecká gramotnosť by mala patriť medzi základné znalosti každého človeka.
Prvá pomoc pre najmenších spočíva aj v osvojení si niekoľkých pravidiel, ktoré zabránia situáciám, kedy je už nevyhnutné ju poskytnúť.
Úlohou nielen trénera, ale hlavne rodiča je dieťaťu hneď na začiatku plaveckého výcviku (kurzu) vysvetliť, ako sa treba pri a vo vode správať a čomu sa vyvarovať. Rodič by mal svoje dieťa naučiť základným pravidlám, ktoré dokážu predchádzať nehodám a úrazom. Ešte pred tým, než dieťa vstúpi do vody by malo vedieť, ako sa pri bazéne správať.
Základom je nebehať. Veľa ľudí si neuvedomuje riziká, ktoré môžu vzniknúť, keď dieťa beží (bosé čí obuté) po mokrej dlážke – pošmyknutie sa môže veľmi ľahko zmeniť na pád a úraz hlavy, či zlomeninu. Deti by tiež mali vedieť, že nie je správne pri bazéne do seba strkať a sácať sa, aj keď je to len v rámci hry.
Veľa rodičov je prekvapených, keď svoje deti vidia na tréningu „pekne“ plávať a napríklad na dovolenke sa len s ťažkosťami udržia na vode. Dieťa, ale aj dospelí sú väčšinou naučení na plávanie s plaveckými okuliarmi a následne bez nich vo vode strácajú orientáciu a začínajú panikáriť a strácajú svoje plavecké schopnosti. Každý by mal vedieť plávať aj bez okuliarov.
Ďalším dôležitým pravidlom je naučiť deti zavolať o pomoc. V tomto prípade hovoríme o malých plavcoch, ktorí by mali ovládať toto „čarovné“ slovíčko. Tu môžeme spomenúť aj hru na utopeného, kedy deti môžu šantiť a nevedomky sa hrať, že sa topia a volajú pri hre o pomoc. Takéto hry nie sú vhodné a správne, naopak môžu predstavovať veľké riziko. Deti je dobré tiež oboznámiť s pojmom plavčík alebo vodný záchranár, aby vedeli na koho sa majú obrátiť v prípade, ak pomoc naozaj potrebujú.
V televíznych novinách sme mohli viac krát zachytiť informáciou, kedy bol človek svedkom, ako sa niekto vo vode topí, skočil za ním a následne bolo treba zachraňovať oboch. Deti učíme, že pokiaľ vidíme vo vode sa niekoho topiť, nikdy za ním neskáčeme, iba voláme o pomoc druhých. Boli totiž prípady, kedy aj dospelý človek precenil svoje schopnosti a stalo sa mu to osudným. Ak nemáme adekvátne vedomosti a schopnosti, ako zachraňovať topiaceho sa alebo zraneného, mali by sme to prenechať odborníkom.
Dôležitá je aj otázka skákania do vody. Deti veľmi radi a často bezhlavo do nej skáču. Je to v poriadku, ak je to pod dohľadom skúseného trénera, či dospelého s potrebnými vedomosťami. Avšak mali by vedieť, že v iných prípadoch sa skáče iba na nohy a že nikdy neskáčeme do vôd, ktoré nepoznáme. Nemôžeme vedieť, čo sa ukrýva na dne jazera, či vodnej nádrže a aká je tam hĺbka.
Tieto jednoduché pravidlá by sme mali deti učiť už pri prvom kontakte s vodou, je to najlepšia prevencia proti nebezpečným situáciám a tragédiám.